S partnerom sme spolu skoro 6 rokov, mame takmer dvojročné dieťa a dlhotrvajúcu krízu. Nie je v tom nič zásadné, prirovnala by som to skôr k takej „rutine“. Chcela som opakovane ísť k párovému terapeutovi, ale on zásadne odmietal (On predsa žiadny problém nemá a či mám problém ja, tak si mám vraj niekam zájsť sama). Viem, že ma miluje, ale nejako nie sme schopní spolu komunikovať, nie sme schopní sa na seba napojiť, príde mi, že jeden povie A druhý počuje B, ja sa doma cítim pod neustálym tlakom, som v strese, keď má prísť z práce miesto, aby som sa naň tešila atď. Teraz nastala situácia, kedy tak nejako prišiel z mojej strany onen „bod zlomu“ a ja aj s dieťaťom odišla k rodičom.
V kontakte mu ale nehodlám absolútne nijako brániť, naopak viem veľmi dobre, že dieťa potrebuje oboch rodičov. Prvá jeho reakcia bola veľmi útočná – že okamžite mení zámky a mám ihneď odovzdať auto a ostatné veci, čo od neho mám. Neskôr sa upokojil a teraz je vo fáze, že je dokonca ochotný aj ísť k tomu terapeutovi a urobiť čokoľvek, len aby sme boli zase spolu. Lenže problém je v tom, že ja odlúčenia zle znášali prvé dni, teraz (s odstupom času), mám pocit, že konečne môžem slobodne dýchať a začínam sa cítiť deň odo dňa lepšie a späť sa mi už vôbec nechce.
Začínam z toho byť skoro vydesená.. a vlastne neviem, čo mu tak mám ako hovoriť. Čo sa týka ponuky sexu, tak tam to predtým v tom čase rutiny a vlastne aj také krízy tiež veľmi neklapalo a toto mi tiež celkom dosť vadilo. Na druhú stranu, to bola vlastne už tá „posledná kvapka“, a potom ešte jeho reči a že nechcel ísť nikam sa poradiť. Mne osobne sa to dotklo, pretože ja som čakala, že o mňa predtým bude bojovať a že si to uvedomí, ale uvedomil si to asi už veľmi neskoro. Aktuálne mu neverím a neviem, či by som dokázala na všetko zabudnúť, ísť ďalej a jednoducho urobiť za tým všetkým hrubú čiaru.
